Košík
neodkladné opatrenie

Ako vydržať pozemok?

Je možné úmyselne vydržať?

Keď sa bližšie oboznámime s vydržaním, zistíme, že úmyslené vydržanie nie je možné. Z podstaty vydržania vyplýva, že k nemu musí dôjsť neúmyselne. Úmyselne možno vydržanie iba fingovať – predstierať a tak ho využiť na získanie veci (pozemku). Častokrát môže byť takéto úmyselné „predstieranie vydržania“ vyhodnotené ako trestný čin podvodu. Vydržanie sa na neoprávnené obohacovanie využívalo najmä v 90. rokoch, keďže vtedy to umožňovali nekvalitné zákony (zákon č. 293/2992 Zb. a č. 180/1995 Z. z.). Dnes je to oveľa ťažšie.

Čo je to vydržanie?

Je to jeden zo spôsobov ako možno nadobudnúť vlastnícke právo. Účelom vydržania je ochrániť ľudí, ktorí v dobrej viere považovali vec za svoju vlastnú, pred situáciou, že sa dodatočne zistia právne vady nadobudnutia vlastníckeho práva k veci (napr. zistí sa, že pozemok kúpili od nevlastníka). Vydržanie teda posilňuje právnu istotu tých, ktorí síce nenadobudli vlastnícke právo, ale po celú vydržaciu doby sa oprávnene domnievali, že ho nadobudli. Vďaka vydržaniu sa títo dobromyseľní „držitelia“ stanú vlastníkmi, a to dňom uplynutia vydržacej doby (pri pozemkoch je to 10 rokov). Vlastnícke právo pôvodného vlastníka zaniká, keďže sa svojho práva v priebehu vydržacej doby nedomáhal a nijako nespochybnil dobromyseľnú držbu.

ako vydržať pozemok

Podmienky vydržania

Aby mohla osoba získať vlastnícke právo vydržaním, musí splniť tieto podmienky:

  1. Musí ísť o spôsobilý predmet vydržania – predmetom vydržania nemôžu byť veci, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu (napr. vodné toky) a ani veci, pri ktorých to zákon vylučuje.
  2. Musí byť oprávnený držiteľ – definícia oprávnenej držby je v § 130 ods. 1 Obč. zákonníka: „Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.“ Držiteľ je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou. Držba je faktický vzťah, držiteľ nemusí mať žiadny právny vzťah k veci, môže vec držať oprávnene (napr. nájomca) alebo neoprávnene (napr. zlodej).
  3. Musí mať vec v držbe počas vydržacej doby – u nehnuteľných vecí je to 10 rokov, u hnuteľných vecí 3 roky. Do vydržacej doby sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

Príklad

P. Anna kúpila záhradu od p. Evy a užívala ju 12 rokov. Po 12 rokoch sa ozve p. Jozef, ktorý kedysi predal záhradu p. Eve, a namieta, že ich kúpna zmluva bola neplatná, pretože v čase podpisu zmluvy bol p. Jozef pod vplyvom silných liekov a neuvedomoval si dôsledky svojho konania. P. Jozef preto zažaluje súčasnú vlastníčku (p. Annu) a žiada, aby mu záhrada bola vydaná. Súd dá p. Jozefovi za pravdu v tom, že kúpna zmluva, ktorú uzavrel s p. Evou pod vplyvom silných liekov, je neplatná. Súd však žalobu zamietne, pretože p. Anna na pojednávaní poukázala na to, že pozemok nadobudla dobromyseľne s tým, že ho kupuje od vlastníčky (p. Evy), a užívala ho vyše 10 rokov, teda došlo k jeho vydržaniu. O neplatnosti predchádzajúcej kúpnej zmluvy medzi p. Evou a p. Jozefom nemala tušenie. 

Kto vydáva rozhodnutie o potvrdení vydržania?

V minulosti osvedčovali vydržanie notári, dnes súd. Ak sa niekto domnieva, že vydržal pozemok, alebo vecné bremeno, môže požiadať súd, aby mu potvrdil vydržanie podľa § 359a a násl. Civilného mimosporového poriadku. Potvrdzujúce rozhodnutie súdu sa zapíše do katastra nehnuteľností.

Zo súdnych rozhodnutí (judikát)

Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci.

Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné. 

Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba než držiteľ. 

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.2 Cdo 27/2005)

Viac článkov, vzorov a judikátov nájdete v knihe Pozemky, Stavby, Byty. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *