Nedávno som sa v jednom článku venoval definícii stavby. Pre právnu prax je rovnako dôležitá aj definícia pozemku. Tá je síce uvedená v katastrálnom zákone, no kvalita tejto definície je tak nízka, že sa v právnej argumentácii a v rozhodovacej činnosti štátnych orgánov takmer nikdy nepoužíva (necituje).
Definícia podľa katastrálneho zákona
Česká odborná literatúra (Pekárek-Průchová) sa k tejto definícii vyjadrila diplomaticky ako k „relatívnej“. V Čechách totiž ešte stále majú niektoré zákony podobné tým naším, niektoré časti zákona sú v podstate len preklady SJ-ČJ. Ja priamo uvádzam, že definícia podľa katastrálneho zákona je mätúca a neurčitá. Definuje totiž pozemok niekoľkými druhmi hraníc.
Definícia v katastrálnom zákone znie takto:
„Pozemkom sa rozumie časť zemského povrchu oddelená od susedných častí hranicou územnej správnej jednotky, katastrálneho územia, zastavaného územia obce, hranicou vymedzenou právom k nehnuteľnosti, hranicou držby alebo hranicou druhu pozemku, alebo rozhraním spôsobu využívania pozemku.“
Definícia podľa knihy Pozemkové právo
Keďže definícia pozemku podľa katastrálneho zákona je neuspokojivá, v mojej knihe Pozemkové právo som naformuloval definíciu, ktorá je presnejšia a použiteľná v právnej praxi.
Základom pre vytvorenie definície boli tieto znaky pozemkov:
– pozemok je vždy súčasť územia štátu,
– pozemok vzniká vždy z vôle vlastníka, ktorý určuje jeho hranice.
Definícia pozemku
Samotné znenie definície, ktoré uvádzam aj v knihe je:
„Pozemok je časť územia štátu, s ktorou sa jej vlastník rozhodol nakladať ako so samostatnou vecou. „
Na záver chcem ešte upozorniť, že v právnej praxi je dôležité chápať pozemok ako trojrozmerný objekt, nie iba ako „zemský povrch“. Nevlastníme iba určitú vrstvu pôdy, kameňov a porasty, ale vlastník pozemku rozhoduje aj o tom, čo sa bude diať na zemskom povrchu, nad ním, aj pod ním.
Do akej výšky a hĺbky môžeme hovoriť o pozemku a čo všetko je jeho súčasťou, to vysvetľujem v knihe Pozemkové právo.
